Rady by sme sa Vám predstavili. Nebojte, bude to len v skratke, veď sme unavené - od rána sme naspali len dákych 5 hodín a to už je poobedie.
Takže, sme malé rozkošné šteniatka. Voláme sa Amylabka. Teda jedna Amy, druhá Labka, avšak páničkovia nás najčastejšie oslovujú: “Amylabka”. Mená nám vraj vyberali dlho, no nám sa to veriť nechce. Veď čo je to za kombináciu? Jedno meno je americké a druhé je pomenovanie časti tela… Vidíme na nich ako sa musia snažiť, aby nazvali naše nožky buď ťapky alebo packy, my veru nemáme labky ;) Počuli sme ako sa rozprávajú, že to tak treba robiť, aby Labka nebola domýlená. Nemajte strach, aj iní nás podceňujú - že či vraj reagujeme, keď na nás páničkovia zakričia: “Labkaamy”. Ha, vždy ostanú prekvapení ;) Darmo, my sme šikovné dievčence!
Od našich humanoidných rodičov sa nám újdu aj všelijaké iné oslovenia: malé čertice, černošky, chlpatice, vokalistky, tvory - potvory a kebyže sa nám chce rozmýšľať, tak si spomenieme na kopec iných.
My osobne sa považujeme za tie najlepšie zvieratká široko ďaleko a samozrejme aj za tie najkrajšie. Máme štyri packy (žiadne labky, tsss), parádny chvostík a ňufáčik. Naše poznávacie znamenia sú chlpy a blato všade možne a ako bonus otlačené ňufáky na sklách. Ozaj a veľmi rady sa hráme na princezny, nechápeme, čo sa páničkovia čertia, keď si zo záclon robíme závoj, načo teda slúžia, keď nie na našu hru?!
Na svet sme prišli pred rokom, narodili sme sa maminke Tare, to je tá krásavica na fotke vpravo. My sa skrývame naľavo.
A ktoréže to sme? Popravde, ani samy nevieme a určite to netušia ani naši ľudskí rodičia. Ostáva domnievať sa, že sme tie dve najmenšie, keďže sme toho vraj veľa nenapapali.
Malých guliek nás celkovo bolo šesť - tri dievčatká a traja chlapci. Súrodenci sú roztrúsení po celom Slovensku. Inak podoba nič moc, teda okrem farby. Všetci čierni až na béžového bračeka, ktorý bol pre všetkých záhadou. Ešteže ujo v bielom plášti uviedol všetko na správnu mieru - máme rozdielnych otcov, čo je v psej ríši bežné.
Ozaj a takto sme vyzerali v brušku, teda my tomu samozrejme neveríme, však tam vidno len dáke fľaky, nikde žiadna packa, ani chvostík.
No dobre, vieme, že sme boli (a stále aj sme) veľké fešandy, tak sa ešte pokochajte pár našimi fotkami z ranného detstva.
Po narodení nás bolo často vídať v tejto polohe, mňam, maminkine mliečko.
Vďaka chutnej strave sme pomaličky rástli. Ako životaschopné šteniatka (po 8. týždni od narodenia) si nás osvojili naši adoptívni rodičia. Boli sme nadšené, svoju radosť sme dávali pravidelne najavo - ocikali a okakali sme hádam každé miesto v tej ich búde.
Z ničoho nič sme vyfasovali dáke nepohodlné škrtiče, vraj obojky, mimochodom každý inej farby, žeby si nás superpsy mýlili?
Chrústik s oranžovou ozdobou je Amy, s červenou Labka.
Doteraz nás takto vídať pravidelne, je to naša obľúbená činnosť.
Samozrejme, máme sa veľmi rady. Škoda, že len keď spíme ;)
No a týmto vás zlomíme už úplne, odmala si cibríme svoj intelekt, pozrite, ako sa vzdelávame a zároveň prevádzkujeme vianočné upratovanie. Inak ten konferenčný stolík zbožňujeme doteraz, je to perfektné miesto na hranie a prejazd.
Ok, na dnes končíme, už sa nám poriadne zíva. Veríme, že vás náš psí život zaujal a budete so záujmom sledovať ako si nažívame. Zatiaľ papa, dobrú nôcku ;)